o projekte  | kritériá  | partneri  | PROJEKTY  | kampane  | reklama  | pridajte osobnosť  | kontakt  
Národná agentúra ISSN pridelila portálu
www.osobnosti.sk
ISSN 1338-2403

 
Denne aktualizované.
Osobnosti.sk (online)
 
Aj Vy máte možnosť podporiť Osobnosti.sk svojimi darmi a príspevkami zaslanými na účet občianskeho združenia Osobnosti.sk
4010825928 / 7500 - číslo účtu občianskeho združenia Osobnosti.sk
 
Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi. Častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórií aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty. Osobnosti sú ľudia, ktorí dokážu robiť nielen pre seba, ale aj pre okolie a navyše z ich práce čerpá celá spoločnosť.
Ivan Gašparovič, prezident Slovenskej repulibky
 
Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Pretože ozajstné osobnosti nezapadnú prachom.
Ján Filc, člen Výkonného výboru Slovenského zväzu ľadového hokeja
 
Pre mňa je osobnosťou Slovensko ako také. Myslím si, že Slovensko si zaslúži titul osobnosti. A na Slovensku sú to ľudia, ktorí nás takto reprezentujú.
Ján Riapoš, predseda Slovenského paralympijského výboru
 
Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim. Považujem za dobré, že vznikol a že sa etabloval v našom spoločenskom prostredí. Naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Možno to budú pre niekoho vzory, ktoré budú chcieť dosiahnuť. Lebo títo ľudia pomaly, ale isto zaniknú.
prof. MUDr. Pavel Traubner, PhD., dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského
 
Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show. Naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Aj z týchto dôvodov vznikla asi pred troma rokmi myšlienka zrealizovať projekt Osobnosti.sk.
Ing. Viliam Koza, autor projektu, predseda o.z. Osobnosti.sk

Tlačová konferencia k spusteniu internetového portálu Osobnosti.sk.


 
v menách všade 




A B C D E F G H I J K L M N O P P R S T U V W Z

 

.: NAPOSLEDY PRIDANÍ

Ján Čižmár
Ivan Baláž Kráľ
Viktor Hidvéghy ml.
Jozef Majerčík
Róbert Bezák
Ondrej Francisci
Pavel Kapusta


    . veda a vzdelanie
    . spoločnosť
    . politika
    . kultúra a umenie
    . šport
    . médiá
    . biznis




hotelyms.sk


24hod.sk - denník pre všetkých




 Jozef Hanula / výtvarné umenie

Jozef Hanula

Jozef Hanula
maliar

* 06.04.1863 Liptovské Sliače
22.08.1944 Spišská Nová Ves
životopis

Narodil sa 6. apríla 1863 v Liptovských Sliačoch v rodine drobného roľníka, ľudového rezbára a maliara. Otec udržoval styky s ružomberskými národne uvedomelými Slovákmi. Syn Jozef už v ľudovej škole vynikal ako mimoriadne dobrý kresliar. Maľoval kulisy a oponu pre ružomberských ochotníkov a na objednávku podobizne. Jednou z nich bola i podobizeň spišského biskupa Částku namaľovaná na objednávku sliačskeho farára Kubányho. Pri návšteve Sliačov v r. 1879 si biskup všimol nadaného Hanulu a pozval ho do Spišskej Kapituly.

Tu sa po dva roky vzdeláva u biskupovho domáceho maliara samouka Felixa Daberta. Prehĺbil si tu svoje znalosti techniky olejovej maľby, naučil sa techniku fresky a osvojil si základy reštaurovania obrazov a plastík.

V januári 1881 odišiel do Budapešti na Krajinskú školu a prípravňu pre profesorov kreslenia k prof. Imre Gregussovi. Už po prvom polroku štúdia získava za svoje práce prvé uznania v tlači a štátne štipendium. Zoznamuje sa so Slovákmi žijúcimi a študujúcimi v Budapešti, z ktorých sa jeho najbližšími priateľmi stali sochár Fr. Janček a architekt Milan Harminc.

Po prerušení spôsobenom vojenskou službou (jeseň 1884 - jeseň 1886) pokračuje v rokoch 1886 až 1888 v štúdiu v Budapešti na Uhorskom kráľovskom ústave kreslenia a profesorov kreslenia u prof. Károly Lotza. Nasledujúce tri roky opäť pokračuje s F. Dabertom v reštaurátorských prácach na Spišskej Kapitule.

Na jeseň 1891 odchádza do Mníchova a navštevuje súkromnú maliarsku školu Simona Hollosyho. Na odporúčanie Vajanského a Škultétyho navštevuje českého maliara Jaroslava Věšína, ktorý žil vtedy v Mníchove a stávajú sa priateľmi. U Věšínov sa zoznamuje aj s maliarmi Josefom Mukařovským a Emanuelom Zamrazilom i s Pavlom Országhom Hviezdoslavom. Počas štúdií v Mníchove sa zoznámil s učením L. N. Tolstého a stal sa jeho vyznávačom. V r. 1892 zahajuje štúdium na Kráľovskej bavorskej akadémii výtvarných umení u prof. Gabriela von Hackla, Franza von Defreggera a Karola Marra.

Prinútený finančnou tiesňou znovu prijíma podporu Juraja Částku a počas prázdnin pracuje preňho v Kaloči. V r. 1895 na Částkovu objednávku začína maľovať obraz “Smrť Tomoryho v bitke proti Turkom pri Moháči”. Rozsiahla šesťmetrová kompozícia bola vystavená v r. 1896 na mileniárnej výstave v Budapešti s priaznivým ohlasom u verejnosti. Dnes je žiaľ tento, pre slovenské výtvarné umenie, významný obraz nezvestný.

Na jar 1896 prijal ponuku vtedajšieho farára Andreja Hlinku na maľbu kostola v rodných Sliačoch. Po rokoch v cudzine sa vracia na rodný Liptov, plný obdivu k rodnej zemi, ale i otrasený ťažkými pomermi. Počas prác na kostole sa rozhoduje a ruší svoju plánovanú cestu do Paríža i ďalšie štúdiá a ostáva natrvalo. Na jeseň sa v Sliačoch, vo vynovenom kostole, žení so začínajúcou českou spisovateľkou, učiteľkou a aktivistkou v ženskom hnutí Fany Kozákovou. Zapája sa do prebúdzajúceho sa kultúrneho i politického života. Aby zabezpečil rodinu je nútený prijímať objednávky na maľbu a reštaurátorské práce vo vidieckych kostolíkoch. Po Sliačoch sú to na Liptove Liptovský Michal, Liptovská Teplá, Lúčky a Ružomberok. Ako prvý vniesol na klenby slovenských kostolov postavy roľníkov, remeselníkov, pltníkov, prostého slovenského dedinčana.

Na nahováranie A. Moyša, národne orientovaného farára, kúpil v r. 1898, na dlhodobý úver opustený kaštieľ, zemiansku kúriu Keresztfalvyho v Chrasti nad Hornádom, neďaleko Spišskej Novej Vsi. V r. 1900 sa tam aj presťahoval.
Manželstvo s Fany netrvalo dlho. Dve deti umierajú pri narodení, tretie po polroku a pri pôrode štvrtého syna umiera matka. Hanula sa oženil druhý raz r. 1902 s Máriou, rod. Zvadovou z Ludrovej.

V roku 1902 vystavuje spolu so slovenskými a moravskými umelcami (J. Augusta, T. Andrakovič, K. Lehotský, C. Mendel, M. Mitrovský, F. Pečínka, Joža a Franta Úprka) na manifestačnej výstave v Hodoníne. V čase konania hodonínskej výstavy mal 39 rokov. Hoci to znie až neuveriteľne, s výnimkou školských výstav a účasti (jeden obraz) na výstave usporiadanej v Mücsarnoku r. 1896 k miléniu uhorského štátu, bola hodonínska výstava jeho prvou a pravdepodobne, i keď to vtedy ešte netušil, i jeho najkrajšou výstavou. Obraz “ Za frajerom”, ktorý sa stal symbolom slovenskej účasti na výstave i položenia celého slovenského národa, zostal napriek všetkému úsiliu vypátrať jeho ďalší osud dodnes nezvestným.

V roku 1903 sa v Žiline zúčastňuje výstavy s Grupou hornouhorských umelcov a postupne niektorých jej ďalších výstav a po jej rozpade výstav v r. 1908 v Kolíne, 1909 v Chrudimi a v r. 1910 v Prahe a v Luhačoviciach. Zárobky z predaja na týchto sporadických výstavách, ktoré sa konali ďaleko od jeho bydliska, nemohli uživiť rozrastajúcu sa rodinu (z druhého manželstva sa narodilo 8 detí). Bol v tom čase členom dvoch maďarských umeleckých spolkov, ale na výstavy nedostal ani raz pozvanie. Aby uživil početnú rodinu bol nútený maľovať kostoly. Postupne vo Višňovom (s Mitrovským a Kernom), Rosine, Dolnej Lehote, Liptovskom Mikuláši, Chrasti nad Hornádom, Valašskej Dubovej, Bošáci, v r. 1911 v Černovej a mnohých ďalších.

Napriek svojej odlúčenosti na Chrasti udržuje kontakty s mnohými slovenskými politikmi - národovcami i s výtvarnými umelcami. Nastoľuje otázku nutnosti vzniku slovenského výtvarného spolku.

V r. 1918 ako “pansláv” uniká z Chrasti pred maďarskými vojskami do Spišskej Novej Vsi, kde sa usadzuje natrvalo. V novom štáte sa naplno zapája do politického i kultúrneho života. Prihlásil sa do štátnej služby a učil na reálke v Žiline a neskôr, v r. 1920, bol vymenovaný za výpomocného učiteľa kreslenia na meštianke v Spišskej Novej Vsi. Učil slovenčinu, nemčinu a matematiku. Napísal učebnicu slovenského jazyka, ktorú vydal tlačou v r. 1919.

V rokoch 19191922 bol redaktorom týždenníka Tatry, prvých slovenských novín na Spiši, prácu redaktora vykonával zadarmo. Plat výpomocného učiteľa nemohol uživiť jeho rodinu a preto zvádzal neustály existenčný zápas. Aby získal prostriedky pre rodinu a pre svoju tvorbu, vybavuje si výnimky zo vzdelania. On, ktorý má za sebou štúdia v Budapešti a na akadémii v Mníchove! Píše protestné listy. Darmo. V r. 1932 je prepustený zo školskej služby bez nároku na penziu. Čo všetko bolo treba vykonať, aby dostával 300 Kč mesačne ako dôchodok!

Jozef Hanula bol v tom čase známy i ako významný kultúrny dejateľ. Je zakladajúcim členom Spolku výtvarných umelcov v Martine a dlhé roky predsedom výtvarného odboru Matice slovenskej. V r. 1938 mu bola k jeho 75. narodeninám udelená za celoživotné dielo Štefánikova umelecká cena za výtvarné umenie ako tretiemu po Benkovi a Fullovi a v r. 1941 bol menovaný laureátom štátnej ceny “za celoživotné dielo na poli výtvarného umenia maliarskeho”. V r. 1940 vychádzajú v Matici knižne jeho “ Spomienky slovenského maliara”. Zomiera v Spišskej Novej Vsi 22. augusta 1944.

Svojou činnosťou a dielom zaujíma významné miesto v kultúrnej histórii Slovenska na prelome 19. a 20. storočia. Bol neobyčajne talentovaným výtvarníkom, mal dobrú prípravu, ale širší rozlet a uplatnenie udusili nepriazeň doby a malosť pomerov, v ktorých prežíval svoje najplodnejšie letá. Najzrelšie jeho diela - predovšetkým kresby - vznikali v období štúdia a krátko po ňom. V nich autor vyjadril svoju vrúcnu lásku k ľudu, najmä v postavách žien - Šľachtičná, Ružový akt, Hlava dámy v klobúčiku, Zamyslená, Priadka, Podobizeň ženy v kroji, Za frajerom, List z Ameriky,… Hanula nám ako skvelý portrétista zanechal i rad portrétov slovenských národných buditeľov a umelcov - Podobizeň sochára Jančeka, Ondrej Halaša, Podobizeň A. Kmeťa, Ján Palárik, Podobizeň dr. Škultétyho, Podobizeň Fr. R. Osvalda, Podobizeň A. Radlinského, Portrét P. J. Kerna, Ľudovít Štúr a Dušan Lichard.

Na významnom mieste v tvorbe a v jeho umeleckých záujmoch stojí slovenský roľník - Na rodnej hrude, Orba, Oráč, Koľko mi dali, Chudobní, …
Jozef Hanula bol prvým uvedomelým slovenským výtvarným umelcom na východnom Slovensku. Jeho význam a veľkosť sú jednoznačné v jeho osobnom stotožnení sa so slovenským ľudom. Rovnako ako v živote, i v tvorbe bol skromný, nenápadný a realistický. Jeho realizmus pramenil jednak z jeho odbornej prípravy a jednak z filozofického názoru, ktorému zostal verný do konca života.

články linky
  Maliar Jozef Hanula sa narodil pred 150 rokmi

 Staršie články o osobnosti >>
       
doplňte alebo opravte informácie doplňte linky

Zdroj: www.hanula.sk


Verzia pre tlač
       

  Dnes je 17.01.2018

  Narodeniny/výročie  
  17.01.  Ladislav Čavojský
  17.01.  Daniel Gabriel Lichard
  17.01.  Ingrid Timková
  17.01.  Jozef Zsapka
  18.01.  Jozef Liščák
  18.01.  Dionýz Ilkovič
  18.01.  Peter Mihók
  18.01.  Juraj Lehotský
  18.01.  Želmíra Gašparíková
  18.01.  Ján Bukovský
  18.01.  Ivan Alexander Getting
  19.01.  Elena Kaliská
  19.01.  Andrej Godány
  19.01.  Juraj Lexman
  19.01.  Marián Šuráb
  19.01.  Vladimír Reisel
  19.01.  Andrej Ferko
  19.01.  Michal Ďuga

  Dnes má meniny
  Nataša

  Zajtra má meniny
  Bohdana



    za január 2018


   pozrite si poradie TOP 51
   rebríček je zostavený podľa    návštevnosti osobností


  2303

  osobností
  v databáze portálu


KTO je KTO?
a
KTO bol KTO?
na Slovensku


 

(c) 2004 - 2010 Občianske združenie Osobnosti.sk | Powered and designed by NWS